1. Dávidov žalm. Pane, odsúď tých, čo mňa odsudzujú, napadni tých, čo mňa napádajú.
2. Vezmi zbroj a štít a vstaň mi na pomoc.
3. Zažeň sa kopijou a sekerou proti tým, čo ma prenasledujú. Povedz mojej duši: „Ja som tvoja spása.“
4. Nech sa hanbia a červenajú tí, čo mi číhajú na život; nech sú zavrátení a nech sa hanbia tí, čo mi chcú zle.
5. Nech sú ako prach pred vetrom a nech ich ženie Pánov anjel;
6. nech je ich cesta tmavá a klzká a Pánov anjel nech ich prenasleduje.
7. Lebo bez príčiny mi nastavili sieť, bez dôvodu mi vykopali jamu.
8. Nech ho znenazdania stihne pohroma a nech sa sám chytí do siete, ktorú nastavil, nech sám padne do tej istej pohromy.
9. Lež moja duša bude plesať v Pánovi a bude sa tešiť z jeho pomoci.
10. Všetko vo mne bude hovoriť: „Pane, kto sa ti vyrovná? Úbožiaka zachraňuješ z rúk tých, čo sú silnejší od neho, chudáka a bedára pred lúpežníkmi.“
11. Vystúpili kriví svedkovia a pýtali sa na to, o čom nemám ani tušenia.
12. Za dobré sa mi odplácali zlým; som celkom opustený.
13. Keď oni boli chorí, ja som nosil rúcho kajúcne. Umŕtvoval som sa pôstom a v srdci som sa stále modlil.
14. Ako k priateľovi, ako k bratovi som sa správal k nim; zármutok ma zohol, akoby som oplakával vlastnú mať.
15. Ale keď som klesol ja, oni sa zaradovali a hneď sa zhŕkli; zhŕkli sa proti mne a bili ma i tí, ktorých som ani nepoznal.
16. Bez prestania ma trhali, dráždili ma, posmievali sa mi a zubami škrípali proti mne.
17. Pane, ako dlho sa budeš na to dívať? Zachráň ma pred ich zlobou a pred levmi život môj.
18. Budem ťa oslavovať vo veľkom zhromaždení a chváliť uprostred zástupov.
19. Nech sa netešia nado mnou falošní nepriatelia, čo ma nenávidia bez príčiny a prebodávajú očami.
20. Lebo nehovoria, čo je na pokoj, ale vymýšľajú úklady proti tichým zeme.
21. Naširoko rozďavujú ústa proti mne, hovoria: „Dobre, dobre, na vlastné oči vidíme.“
22. Pane, ty to vidíš, nuž nemlč; Pane, nevzďaľuj sa odo mňa.
23. Prebuď sa, vstaň a zachráň ma, Pán môj a Boh môj, ujmi sa môjho sporu.
24. Pane, Bože môj, súď ma podľa svojej spravodlivosti, nech sa netešia nado mnou.
25. Nech si v srdci nehovoria: „Dobre, ako sme si želali.“ A nech nehovoria: „Zhltli sme ho.“
26. Nech sa hanbia a červenajú všetci dovedna, čo sa tešia z môjho nešťastia, nech hanba a potupa zaodeje tých, čo sa povyšujú nado mňa.
27. Nech sa tešia a radujú tí, čo aj mne žičia spravodlivosť, a nech stále hovoria: „Nech je zvelebený Pán, čo svojho sluhu obdarúva pokojom.“
28. Vtedy môj jazyk bude rozprávať o tvojej spravodlivosti a bude ťa oslavovať deň čo deň.