1. Je tu (ešte iné) zlo, ktoré som videl pod slnkom a ktoré ťažko (dolieha) na človeka.
2. Je to človek, ktorému Boh dal bohatstvo, majetok a slávu, takže jeho duša nemá v ničom nedostatku, nech by si zažiadal čokoľvek, ale Boh mu už nedopraje možnosť, aby z toho mohol aj požívať, a niekto cudzí to požije. Hľa, toto je márnosť, toto je ozaj zlostná choroba!
3. Keby niekto splodil aj sto synov a sám by sa tiež dožil mnoho rokov, - dni jeho rokov by boli početné - duša by sa mu však nenasýtila bohatstvom, ba ani pohrebu by sa mu nedostalo: tak si (o ňom) myslím, že je na tom lepšie nedochôdča ako on.
4. Lebo ono (síce) v márnosti prišlo (na svet) a zasa za tmy odchádza preč: jeho meno zakrýva temno.
5. Ani slnko neuzrelo, ani ho nepoznalo, ono však má (viac) pokoja ako tamten.
6. Keby bol žil tisíc rokov alebo aj dvetisíc, ale keby nebol nič dobré zažil…, či nepôjde všetko na jedno a to isté miesto?
7. Všetka námaha človeka slúži jeho ústam - ale tým sa jeho duša nemôže ukojiť.
8. Akúže výhodu má múdry oproti pochabému? A čo bedár, ktorý vie kráčať pred živými?
9. Lepšie je očami hľadieť (na dobro), ako by sa duša mala (túžbou) pominúť. Aj to je (len) márnosť a honba za vetrom.
10. Čo je to, čoho meno už dávno odznelo? Je známe, že nik sa nemôže pustiť do súdu s niekým silnejším od seba.
11. Veď je veľmi mnoho rečí, ktoré len zväčšujú márnosť - čo to môže osožiť človekovi?
12. Lebo kto vie, čo je v živote dobré pre človeka. Je to azda (väčší) počet dní jeho márneho života, ktoré prežíva tieňu podobne? Ktože vie oznámiť človeku, čo nastane po ňom pod slnkom?