1. Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.
2. Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.
3. Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?
4. (Jedno) pokolenie prichádza, (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky.
5. Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.
6. Veje na juh a obráti sa na sever, v ustavičnom krúžení duje vietor a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.
7. Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje. Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť, aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.
8. Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu - vyrozprávať to nevládze nik. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním.
9. Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom.
10. Ak je niečo, o čom by človek povedal: „Pozri toto je niečo nové!“, už to bolo v časoch, ktoré boli pred nami.
11. Však na minulosť už niet spomienky a s budúcnosťou to bude tiež len tak. Nebude po nich spomienky u tých, čo budú nasledovať za nimi.
12. Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.
13. A svojou mysľou som sa dal na to, že múdro preskúmam a vystopujem všetko, čo sa deje pod nebom. To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom, aby sa ním umárali.
14. Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, - ale to všetko je márnosť a honba za vetrom!
15. Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať.
16. Povedal som si v srdci: „Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti, moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.“
17. Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť. Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom.
18. Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.