35. Keď ľud videl Šimonove činy a slávu, ktorú sa usiloval získať svojmu národu, ustanovil ho za svojho vodcu a veľkňaza pre všetky tieto činy, pre spravodlivosť a vernosť, ktorú zachoval svojmu národu, ako aj preto, že sa všemožne usiloval povzniesť svoj ľud.
36. Za jeho dní sa podarilo vykynožiť jeho rukami pohanov z krajiny aj tých, čo boli v Dávidovom meste Jeruzaleme, kde si vybudovali hrad, z ktorého podnikali výpady, pričom dookola poškvrňovali svätyňu, a tak zasadzovali ťažký úder jej (posvätnej) čistote.
37. Postavil do neho židovskú posádku, opevnil ho pre obranu územia a mesta a zvýšil múry Jeruzalema.
38. Tak sa stalo, že mu kráľ Demetrius potvrdil veľkňazstvo,
39. urobil ho jedným zo svojich dôverníkov a vyznamenal ho vysokými poctami.
40. Rozchýrilo sa totiž, že Rimania vyhlásili Židov za priateľov, spojencov a bratov a že okázalo privítali Šimonových poslov.
41. Židia a kňazi sa teda uzniesli: Šimon má byť ich kniežaťom a veľkňazom navždy, kým nepovstane spoľahlivý prorok.
42. Nech je ich vojvodcom, a nech má starosť o svätyňu! Nech ustanovuje dozorcov nad prácami, nad zemou, nad zbraňami a pevnosťami!
43. Nech má starosť o svätyňu; nech ho všetko poslúcha! Všetky listiny nech sú vystavované v jeho mene! Nech sa oblieka do purpuru a zlata!
44. Nikomu ani z ľudu, ani z kňazov nech nie je dovolené porušiť niektorý z týchto predpisov alebo sa vzpierať proti jeho nariadeniam, alebo bez jeho vedomia zvolávať zhromaždenia v krajine, obliekať sa do purpuru a užívať zlatú stuhu!
45. Kto by sa teda proti tomu previnil a niečo z toho zavrhol, vystaví sa trestu.“
46. Všetok ľud sa uzniesol, že priznáva Šimonovi uvedené výsady.
47. Šimon to prijal a vyhlásil, že je ochotný zastávať veľkňazstvo, byť vojvodcom a kniežaťom Židov a kňazov a vôbec byť predstaveným všetkým.
48. Nariadil, aby táto listina bola vyrytá do medených dosiek a vystavená na múre svätyne na viditeľnom mieste.
49. Odpis z nej dali uložiť do klenotnice, aby ju mali poruke Šimon a jeho synovia.