1. V stosedemdesiatom druhom roku zhromaždil kráľ Demetrius svoje vojská a tiahol do Médie, aby tam získal posilu do boja proti Tryfonovi.
2. Keď sa však Arsakes, kráľ Perzie a Médie, dopočul, že Demetrius vtrhol na jeho územie, poslal jedného zo svojich vojvodcov, aby ho zajal živého.
3. On aj vytiahol, porazil Demetriovo vojsko, zajal ho a priviedol k Arsakovi, ktorý ho uväznil.
4. Za Šimonovho života malo Júdsko pokoj. Vyhľadával blaho svojho ľudu, tešili sa jeho moci po všetky dni jeho slávy.
5. Popri všetkej svojej sláve dobyl ešte prístav Joppe; tak otvoril prístup k morským ostrovom.
6. Rozšíril kraj svojho ľudu a zmocnil sa krajiny.
7. Nahromadil si veľa zajatcov a bol pánom nad Gazarou, Betsurou a hradom. Odstránil z neho nečistoty a nebolo toho, kto by sa mu vzoprel.
8. V pokoji obrábali zem a zem vydávala svoje plody, stromy na rovinách svoje ovocie.
9. Starší vysedávali na uliciach, všetci pretriasali šťastie v krajine, mládenci sa vyobliekali do nádhery vojnového rúcha.
10. Mestám obstarával potraviny, vybudoval z nich opevnené bašty. Takto bolo jeho meno spomínané v sláve po samý kraj zeme.
11. Rozostrel pokoj nad krajinou, veľká radosť vládla v Izraeli.
12. Každý mohol sedieť pod svojím viničom alebo figovníkom a veru nebolo, kto by ich bol ľakal.
13. Nenašiel sa nik v krajine kto by bol proti nim viedol vojnu, králi boli v tých dňoch poničení.
14. Podvihol všetkých zakríknutých svojho ľudu, vyhľadával Zákon, vykynožil každého, či bol zradca a či zlosyn.
15. Svätyni dodal lesku a tiež rozmnožil riad chrámu.
16. Zvesť o Jonatánovej smrti vyvolala v Ríme, ba aj v Sparte veľký zármutok.
17. Ale keď sa dopočuli, že sa miesto neho stal veľkňazom jeho brat Šimon a že drží v moci krajinu a jej mestá,
18. písali mu na medených doskách, aby obnovili priateľstvo a spojenectvo, ktoré uzavreli s jeho bratmi Júdom a Jonatánom.
19. Prípis prečítali na zhromaždení ľudu v Jeruzaleme. Toto je osnova listu, ktorý poslali Sparťania:
20. „Vládcovia Sparťanov a ich mesto posielajú veľkňazovi Šimonovi, starším, kňazom a ostatnému židovskému ľudu, svojim bratom, pozdrav.
21. Vyslanci, poslaní k nášmu národu, zvestovali nám o vašej sláve a cti a tešili sme sa z ich príchodu.
22. Ich vyhlásenie sme zapísali do uznesenia ľudu takto: »Prišiel k nám Numenius, syn Antiochov, a Antipater, syn Jasonov, židovskí vyslanci, aby s nami obnovili priateľskú zmluvu.
23. Ľud sa uzniesol, že prijme tých mužov okázale a že dá odpis ich správy vložiť do zvláštnych kníh, aby bol na pamiatku národu Sparťanov. Odpis z toho sme poslali veľkňazovi Šimonovi.«“
24. Šimon poslal Numenia do Ríma s veľkým zlatým štítom v cene tisíc mín, aby s nimi obnovil spojenectvo.
25. Keď sa ľud dopočul o týchto udalostiach, zvolal: „Ako sa odvďačíme Šimonovi a jeho synom?
26. Veď on, jeho bratia a dom jeho otca odrazili hrdinským bojom nepriateľov Izraela a zaistili mu slobodu!“ Napísali to na medené dosky, ktoré povesili na stĺpy na Sionskom vrchu.
27. Osnova tohto nápisu je: „Osemnásteho dňa mesiaca elul, stosedemdesiateho druhého roku, v treťom roku veľkňaza Šimona, kniežaťa Božieho ľudu,
28. vo veľkom zhromaždení kňazov (a ľudu), predstavených národa a starších krajiny uzniesli sa na tomto: Pretože bývali v našej krajine časté vojny,
29. Šimon, syn Matatiáša, potomka Joaribových synov, ako aj jeho bratia vystavili sa nebezpečenstvu a odporovali nepriateľom národa, aby obstála ich svätyňa a Zákon. Tým získali svojmu národu veľkú slávu.
30. Jonatán zjednotil svoj národ a stal sa jeho veľkňazom, až bol priradený k svojmu ľudu.
31. Potom ich nepriatelia zamýšľali vtrhnúť do ich krajiny, aby ju spustošili a násilne siahli na ich svätyňu.
32. Vystúpil však Šimon a bojoval za svoj národ; vynaložil veľkú časť svojho majetku na vyzbrojenie vojsk svojho národa a na žold pre nich.
33. Opevnil júdske mestá, tiež Betsuru na júdskych hraniciach, kde prv bývali nepriateľskí ozbrojenci, a osadil tam júdske mužstvo ako posádku.
34. Opevnil aj Joppe pri mori, ďalej Gazaru na pohraničí Azotska, kde prv bývali nepriatelia, osadil tam Židov a zaopatril ich všetkým, čo bolo potrebné na ich uživenie.
35. Keď ľud videl Šimonove činy a slávu, ktorú sa usiloval získať svojmu národu, ustanovil ho za svojho vodcu a veľkňaza pre všetky tieto činy, pre spravodlivosť a vernosť, ktorú zachoval svojmu národu, ako aj preto, že sa všemožne usiloval povzniesť svoj ľud.
36. Za jeho dní sa podarilo vykynožiť jeho rukami pohanov z krajiny aj tých, čo boli v Dávidovom meste Jeruzaleme, kde si vybudovali hrad, z ktorého podnikali výpady, pričom dookola poškvrňovali svätyňu, a tak zasadzovali ťažký úder jej (posvätnej) čistote.
37. Postavil do neho židovskú posádku, opevnil ho pre obranu územia a mesta a zvýšil múry Jeruzalema.
38. Tak sa stalo, že mu kráľ Demetrius potvrdil veľkňazstvo,
39. urobil ho jedným zo svojich dôverníkov a vyznamenal ho vysokými poctami.
40. Rozchýrilo sa totiž, že Rimania vyhlásili Židov za priateľov, spojencov a bratov a že okázalo privítali Šimonových poslov.
41. Židia a kňazi sa teda uzniesli: Šimon má byť ich kniežaťom a veľkňazom navždy, kým nepovstane spoľahlivý prorok.
42. Nech je ich vojvodcom, a nech má starosť o svätyňu! Nech ustanovuje dozorcov nad prácami, nad zemou, nad zbraňami a pevnosťami!
43. Nech má starosť o svätyňu; nech ho všetko poslúcha! Všetky listiny nech sú vystavované v jeho mene! Nech sa oblieka do purpuru a zlata!
44. Nikomu ani z ľudu, ani z kňazov nech nie je dovolené porušiť niektorý z týchto predpisov alebo sa vzpierať proti jeho nariadeniam, alebo bez jeho vedomia zvolávať zhromaždenia v krajine, obliekať sa do purpuru a užívať zlatú stuhu!
45. Kto by sa teda proti tomu previnil a niečo z toho zavrhol, vystaví sa trestu.“
46. Všetok ľud sa uzniesol, že priznáva Šimonovi uvedené výsady.
47. Šimon to prijal a vyhlásil, že je ochotný zastávať veľkňazstvo, byť vojvodcom a kniežaťom Židov a kňazov a vôbec byť predstaveným všetkým.
48. Nariadil, aby táto listina bola vyrytá do medených dosiek a vystavená na múre svätyne na viditeľnom mieste.
49. Odpis z nej dali uložiť do klenotnice, aby ju mali poruke Šimon a jeho synovia.