18. Ktorí požívajú jeho chlieb, sú falošného jazyka; ako často a ako veľmi sa mu smejú!
19. Lebo neudeľuje s úprimnou mysľou, čo každému patrí: ako potom to, čo ani nenáleží.
20. Keď sa potkne jazyk falošný, ako keby niekto padol na podlahe: tak rýchlo príde aj pád hriešnikov.
21. Nevľúdny človek je ako prázdna povedačka: pochabí ju majú ustavične na ústach.
22. Aj múdru náuku zamietajú, ak vychádza z úst pochabého: lebo ju neprednesie v príhodný čas.
23. Niekomu nedostatok nedovolí zhrešiť, ale dráždi ho to, aj keď je pokojný.
24. Niekto zmárni seba od hanby, ale zmárni sa pre ohľad na nemúdru osobu: teda zmárni sa z ľudského ohľadu.
25. Niekto urobí sľub priateľovi zo studu a bez potreby má v ňom nepriateľa.
26. Ničomná potupa pre každého je luhať, a v ústach neukáznených je to ustavičný (zjav).
27. Radšej zlodeja ako človeka, čo ustavične luhá: i keď oboch čaká večná záhuba.
28. Mravy takých, čo luhajú, nezažijú cti, ich hanba ostane s nimi bez prestania.
29. Múdry slovom priťahuje na seba (pozornosť) a rozumný nájde obľubu u veľmožov.
30. Kto obrába svoju roľu, do výšky kladie stoh z jej plodín; kto si počína spravodlivo, povyšuje seba samého: kto sa však chce ľúbiť veľmožom, vyhýba neprávosti.
31. Odmeny a dary zaslepia oči sudcom, sú ako nemota v ústach, ktorá im zabraňuje karhať.
32. Skrytá múdrosť a neviditeľný poklad: akýže je úžitok z obidvoch?