1. Všetko spolu stvoril ten, ktorý večne žije. Boh jediný je spravodlivý a nepremožiteľný vladár.
2. Kto by stačil vypočítať jeho diela?
3. Kto preskúma jeho veľkolepé činy?
4. Ktože by vedel vyjadriť silu jeho mohutnosti? Alebo kto sa podujme vyrozprávať jeho milosrdenstvá?
5. Nič z toho nemôže ubrať ani pridať, ani len vyskúmať Božie veľkolepé diela.
6. Keby už človek končil, vtedy vlastne začína, a keby prestal, zmätie sa.
7. Načo je človek, aký je z neho osoh, čo má na sebe dobré a čo zasa zlé?
8. Počet ľudských dní je najvýš sto rokov, oproti vodám mora treba ich pokladať za kvapku: a ako zrnko piesku - také malé sú jeho roky oproti dňu večnosti.
9. Preto je Boh trpezlivý s nimi a zosiela na nich svoje hojné zľutovanie.
10. Vidí, že je zlé, čo si zaumienili v srdci, a pozná, aké biedne je ich úplné zničenie.
11. Preto im prejavuje svoje plné zľutovanie a ukazuje im cestu k spravodlivosti.
12. Človek sa vie zľutovať nad svojím blížnym: no Božie milosrdenstvo je pre všetkých ľudí.
13. Ten, ktorý má také milosrdenstvo, poučuje a vodí ako pastier svoje stádo.
14. Zľutoval sa nad tými, čo prijímajú náuku o Zľutovníkovi a horlivo sa riadia jeho ustanoveniami.
15. Synu, k dobrému skutku nepridávaj výčitku a ani k jedinému daru nepridávaj zlé slovo, čo sužuje.
16. Či rosa neuľavuje horúčosť? Tak aj vľúdne slovo je časom lepšie ako dar.
17. Hľa, či nie je slovo lepšie ako sám dar? Ale koho majú za dobrotivého, nech má obidvoje!
18. Pochabý ostro nadáva: a dary nevľúdneho zožierajú oči.
19. Prv, ako by ťa súdili, rob si zásluhu, a tak sa uč prv, ako by si mal hovoriť.