13. S pečivom z nekvaseného cesta prinesie svoj obetný dar, obetné zviera, svoju ďakovnú obetu.
14. A z každého obetného daru prinesie Pánovi čiastku ako pozdvihovanú obetu; tá bude patriť kňazovi, ktorý vylieva krv pokojnej obety.
15. Mäso jeho ďakovnej pokojnej obety sa zje v deň obetovania, nič sa z neho nenechá do druhého dňa.
16. Ak sa obetný dar prinesie pre sľub alebo z dobrej vôle, nech sa mäso zje v ten istý deň, keď bola prinesená obeta, možno však z nej jesť aj na druhý deň.
17. Čo by však z mäsa žertvy ostalo na tretí deň, to sa musí celkom spáliť.
18. Ak by niekto jedol z mäsa svojej pokojnej obety aj na tretí deň, nebude sa to páčiť Pánovi a tomu, kto ju obetoval, obeta sa neuzná, ba bude sa považovať za ohavnosť, a kto z nej bude jesť, uvalí na seba previnenie.
19. Ani mäso, ktoré prišlo do styku s čímkoľvek nečistým, nesmie sa jesť, musí sa celé spáliť. A čo sa týka mäsa, každý, kto je čistý, môže jesť mäso.
20. Osoba, ktorá by jedla mäso z Pánových pokojných obiet, kým je postihnutá nečistotou, nech je taká osoba vyhubená zo svojho ľudu.