13. Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí, posteľ sa podelí so mnou o môj plač,
14. aj vtedy mi strach naháňaš snami a vo videniach desom stíhaš ma.
15. Preto si moja duša volí obesenie, radšej smrť než tie útrapy.
16. Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť, nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni.
17. Čože je človek, že si ho tak všímaš, že mávaš toľkú starosť o neho,
18. že ráno ho vyhľadávaš za ránom a skúšaš si ho každú chvíľočku?
19. Kedy už odvrátiš svoj pohľad odo mňa a dáš mi času slinu prehltnúť?