1. Tu Boh prehovoril z lona búrky k Jóbovi:
2. „Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?!
3. Slabiny si opáš ako hrdina, ja sa budem pýtať, ty ma poučíš.
4. Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš!
5. Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery, kto to obvinul ju sťaby povrázkom?
6. Do čoho jej stĺpy zapustené sú a kto položil jej kameň uholný,
7. keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali?
8. Ktože bránami to more uzavrel, keď sa prúdom vzdulo, zo dna vyvrelo,
9. keď som za odev mu oblak pridelil, ako plienky zasa mračno pošmúrne?
10. Potom som ho sputnal svojím zákonom, vložil som naň zámok, dvoje brány tiež.
11. Povedal som: »Potiaľ smieš, ďalej nie, tu sa už rozbije pýcha tvojich vĺn.«
12. Či za svojich dní si dal ránu rozkazy a zorničke si určil miesto jej,
13. aby zachytila zeme okraje, a tak hriešnici z nej boli zmetení?
14. Jak smola pečatná, tak sa premieňa, ona sa jak rúcho líči farbami.
15. Hriešnikom ich svetla nedostane sa, napriahnuté rameno sa už doláme.