1. Moje srdce nad tým celkom predesilo sa, že až z miesta svojho ide vyskočiť.
2. Počúvajte teda ten jeho hlas dunivý, aký veľký hukot mu z úst vychádza.
3. Svoj blesk vystreľuje po šírych nebesiach až veru po samy zeme končiny.
4. Za ním ozýva sa jeho hlas už dunením, mohutnému hlasu dáva lomoziť, blesky nezadrží, keď čuť jeho hlas.
5. Svojím hlasom hrmí naozaj podivne, robí veľké veci, prečudesné tiež.
6. Veď aj snehu vraví: »Nože, na zem spúšťaj sa!«, dažďom, lejaviciam: »Prudké buďteže!«
7. On vtláča na všetkých ľudí svoje znamenie, by tak jeho dielo všetci poznali.
8. Do skrýše si vlastnej (každé) zviera zalieza, ono sa vo svojej diere zdržuje.