1. Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len, aj čo sú vekom mladší odo mňa; tí, ktorých otcov nedržal som za hodných ani stáda svojho psom ich prirovnať.
2. A rúk ich sila načo veru bola mi? Veď mohúcnosť ich celkom poklesla
3. i núdzou veľkou, hladom ukrutným: Tí obhrýzali v stepi trávy korienky, im matkou bola skaza, sama púšť.
4. V kroví si natrhali lobody a chlebom bol im koreň borievky.
5. Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj, jak na lupičov na nich kričali.
6. Iba do výmoľov sa mohli uchýliť a do dier zeme, do skalných jaskýň.
7. Nuž po húšťavách oni teda kvílili a krčili sa v kruhoch bodľačia,
8. tí zlosynovia, čo ani mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali.
9. A stal som sa im teraz piesňou posmešnou a som im veru porekadlom len.
10. Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou a nebáli sa pľuť mi do tváre.
11. Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal, a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.
12. Už po pravici svedkovia sa dvíhajú a do slučky mi nohy lapajú i nasypali hrádzu proti mne.
13. Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť, a pochodujú, nik im nebráni.
14. Už prichádzajú sťaby šírym prielomom a sem sa rútia, krytí troskami.
15. Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné, aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú a ako oblak spása ušla mi.
16. Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou a súženia dni zachvátili ma.
17. Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené a moje žily spánku nemajú.