1. Jób pokračoval vo svojich výrokoch:
2. „Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,
3. keď nad hlavou mi svietil svojou lampou, keď v jeho svetle šiel som temnotou?
4. Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene, keď sám Boh ochraňoval môj stan,
5. keď ešte Všemohúci býval so mnou, keď moje dietky boli okolo mňa,
6. keď nohy mliekom sa mi temer brodili, keď tvrdá skala tiekla olejom.
7. Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal a na námestí som svoj stolec mal,
8. zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali, a starci vstali, až sa vzpriamili.
9. Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali a na ústa si ruku dávali.
10. Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas a jazyk im k ďasnu prilipol.
11. To ucho čulo, hneď mi blahožičilo, to oko zrelo, pre mňa svedčilo.