1. Tu prehovoril Noamčan Sofar a vravel:
2. „Preto mi tie myšlienky prichádzajú, pre pocity je to, čo mám v sebe.
3. Karhanie keď čujem, čo ma tupí, dych umu mi velí odpovedať.
4. Veď to aj sám vieš, že odjakživa, od čias, keď bol človek na zem daný,
5. radosť hriešnikov je veľmi krátka a smiech darebákov trvá chvíľku len.
6. Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha, čo aj do oblakov čnie mu hlava,
7. veru navždy pominie sa ako prelud… Vravia, čo ho zreli: »Kdeže je už?«
8. Ako sen odlietne, nenájdu ho, sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.
9. Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už, ani jeho sídlo ho už neuzrie.
10. Biednym dajú náhradu jeho deti, vrátia do ich rúk jeho imanie.
11. Plné mladosti boli jeho kosti, ale na prach spolu s ním sa obrátia.
12. Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo, ak ho pod svojím jazykom ukrýva,
13. vychutnáva si ho, nevypľúva, pridržiava si ho na podnebí -
14. tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí na žlč jedovatých hadov v útrobách.
15. Vyvracia bohatstvo, ktoré zhltol, sám Boh mu ho z brucha vyženie.
16. Nacical sa jedu jedovatých hadov, preto skynoží ho jazyk vreteníc.