1. Tu prehovoril Noamčan Sofar a vravel:
2. „Preto mi tie myšlienky prichádzajú, pre pocity je to, čo mám v sebe.
3. Karhanie keď čujem, čo ma tupí, dych umu mi velí odpovedať.
4. Veď to aj sám vieš, že odjakživa, od čias, keď bol človek na zem daný,
5. radosť hriešnikov je veľmi krátka a smiech darebákov trvá chvíľku len.
6. Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha, čo aj do oblakov čnie mu hlava,
7. veru navždy pominie sa ako prelud… Vravia, čo ho zreli: »Kdeže je už?«
8. Ako sen odlietne, nenájdu ho, sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.
9. Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už, ani jeho sídlo ho už neuzrie.
10. Biednym dajú náhradu jeho deti, vrátia do ich rúk jeho imanie.