1. Veď človek, čo sa zrodil zo ženy, má dni krátke a plné lopoty,
2. jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne, jak keď tieň beží, nezastaví sa.
3. Ty svoje oko na neho otváraš a poháňaš ho na súd so sebou.
4. Kto z nečistého stvorí čisté? Nik ver’.
5. Sú odmerané veľmi presne jeho dni a poznáš počet jeho mesiacov, dal si mu medze, neprekročí ich.
6. Nuž odvráť od neho svoj pohľad, nechaj ho, kým nezbaví sa svojho dňa ako nádenník.
7. Veď aj strom nádej máva a mládnik jeho skazu nevezme.
8. Ak korene mu zostarnú v zemi a jeho peň v prachu odumrie,
9. povyháňa, len čo cíti vodu, sťa byľ mladá vetvy vyženie.
10. No človek hynie, klesá bez vlády a ľudia zájdu - kde sa podejú?
11. Jak keby z mora vody vymizli a rieka klesla, vyschla nacelkom,