22. „Veď môj ľud je prihlúpy, nepoznáva mňa; sú to sprostí synovia, pochopenia nemajú; sú múdri na zločin, a dobro robiť nevedia.“
23. Videl som zem: hľa, pustá je a prázdna; a nebesá: ich svetla nebolo.
24. Videl som vrchy: hľa, triasli sa a všetky pahorky sa knísali.
25. Videl som, hľa, nebolo človeka a všetky vtáčky nebies uleteli.
26. Videl som, hľa, sad je púšťou a všetky jeho mestá sa zrútili pred Pánom, pred žiarom jeho hnevu.
27. Lebo toto hovorí Pán: „Spustošená bude celá krajina, ale celkom ju nezničím.
28. Pre toto bude žialiť zem, tam hore sčernejú nebesá, lebo som povedal a rozhodol, neobanujem a neodstúpim od toho.“
29. Pred krikom jazdcov a lukostrelcov celé mesto uteká, vnikli do húštin, vyliezli na bralá. Každé mesto je opustené, nebýva v nich ani človiečik.
30. Čo budeš robiť ty, spustošená? Keď si purpur obliekaš, keď sa ozdobuješ skvostmi zlatými, keď si rozširuješ oči farbičkou: darmo sa krášliš, tvoji milovníci opovrhnú tebou, budú ti siahať na život.
31. Veď počujem sťa hlas rodičky, kvílenie ako prvôstky. Hlas dcéry Sionu! Stoná, rozkladá rukami: „Ach, beda mi! Duša mi klesá pred vrahmi.“