16. Oznamujte národom: „Hľa, tu sú!“ Hláste Jeruzalemu: „Obliehači prichádzajú z ďalekej krajiny, dvíhajú svoj hlas proti mestám Júdska.
17. Obkľučujú ho sťa poľní hájnici, pretože mi vzdoroval,“ hovorí Pán.
18. Tvoje cestičky a tvoje skutky ti to narobili. Je to pre tvoj hriech, že je to trpké, že ti to preniká až k srdcu.
19. Vnútro moje, vnútro moje, hyniem! Steny môjho srdca! Srdce sa mi búri, nebudem mlčať, veď duša mi začula hlas trúby, lomoz vojnový.
20. Skaza za skazou praská, veď hynie celá krajina, v okamihu hynú moje stany, podchvíľou moje šiatre.
21. Dokedy budem vidieť zástavu, počúvať zvuky trúby?
22. „Veď môj ľud je prihlúpy, nepoznáva mňa; sú to sprostí synovia, pochopenia nemajú; sú múdri na zločin, a dobro robiť nevedia.“
23. Videl som zem: hľa, pustá je a prázdna; a nebesá: ich svetla nebolo.
24. Videl som vrchy: hľa, triasli sa a všetky pahorky sa knísali.
25. Videl som, hľa, nebolo človeka a všetky vtáčky nebies uleteli.
26. Videl som, hľa, sad je púšťou a všetky jeho mestá sa zrútili pred Pánom, pred žiarom jeho hnevu.
27. Lebo toto hovorí Pán: „Spustošená bude celá krajina, ale celkom ju nezničím.
28. Pre toto bude žialiť zem, tam hore sčernejú nebesá, lebo som povedal a rozhodol, neobanujem a neodstúpim od toho.“
29. Pred krikom jazdcov a lukostrelcov celé mesto uteká, vnikli do húštin, vyliezli na bralá. Každé mesto je opustené, nebýva v nich ani človiečik.
30. Čo budeš robiť ty, spustošená? Keď si purpur obliekaš, keď sa ozdobuješ skvostmi zlatými, keď si rozširuješ oči farbičkou: darmo sa krášliš, tvoji milovníci opovrhnú tebou, budú ti siahať na život.
31. Veď počujem sťa hlas rodičky, kvílenie ako prvôstky. Hlas dcéry Sionu! Stoná, rozkladá rukami: „Ach, beda mi! Duša mi klesá pred vrahmi.“