11. V tom čase budú hovoriť o tomto ľude a o Jeruzaleme: „Horúci vietor hôľ púšťou (sa rúti) na dcéru môjho ľudu, nie aby vial a nie aby čistil.
12. Zúrivý vietor mi prichádza odtiaľ: teraz aj ja vyhlásim nad nimi svoj súd.“
13. Hľa, dvíha sa ako oblaky, jeho vozy sú sťa víchrica, jeho kone sú rýchlejšie od orlov. Beda nám, sme zničení!
14. Očisť si, Jeruzalem, srdce od zloby, aby si sa zachránil; dokiaľže budú bývať u teba tvoje zločinné myšlienky?
15. Veď čuj! Z Danu oznamujú a hlásia nešťastie z vrchov Efraimu.
16. Oznamujte národom: „Hľa, tu sú!“ Hláste Jeruzalemu: „Obliehači prichádzajú z ďalekej krajiny, dvíhajú svoj hlas proti mestám Júdska.
17. Obkľučujú ho sťa poľní hájnici, pretože mi vzdoroval,“ hovorí Pán.
18. Tvoje cestičky a tvoje skutky ti to narobili. Je to pre tvoj hriech, že je to trpké, že ti to preniká až k srdcu.
19. Vnútro moje, vnútro moje, hyniem! Steny môjho srdca! Srdce sa mi búri, nebudem mlčať, veď duša mi začula hlas trúby, lomoz vojnový.
20. Skaza za skazou praská, veď hynie celá krajina, v okamihu hynú moje stany, podchvíľou moje šiatre.
21. Dokedy budem vidieť zástavu, počúvať zvuky trúby?
22. „Veď môj ľud je prihlúpy, nepoznáva mňa; sú to sprostí synovia, pochopenia nemajú; sú múdri na zločin, a dobro robiť nevedia.“
23. Videl som zem: hľa, pustá je a prázdna; a nebesá: ich svetla nebolo.
24. Videl som vrchy: hľa, triasli sa a všetky pahorky sa knísali.
25. Videl som, hľa, nebolo človeka a všetky vtáčky nebies uleteli.
26. Videl som, hľa, sad je púšťou a všetky jeho mestá sa zrútili pred Pánom, pred žiarom jeho hnevu.