11. Ak si národ zmenil bohov - nuž to ani nie sú bohovia! Môj národ však zamenil svoju slávu za čosi bezvládne.
12. Zdeste sa nad tým, nebesá, zhrozte sa veľmi, preveľmi, hovorí Pán.
13. Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu.
14. Či je Izrael otrokom? Či je sluhom, narodeným v dome? Prečože sa stal korisťou?
15. Levy nad ním revali, pozdvihovali svoj hlas, jeho pôdu obrátili na púšť; mestá mu vyhoreli, nik nebýva v nich.
16. I synovia Nofu a Tafnesu ťa vypásli až po temä.
17. Či ti to nezapríčinil odpad od Pána, tvojho Boha, keď ťa viedol po ceste?
18. Teraz však, čo chceš na ceste do Egypta, aby si pil vody Nílu? A čo chceš na ceste do Asýrska, aby si pil vody Eufratu?
19. Tvoj zločin ťa stresce, skárajú ťa tvoje nevernosti. Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké, že si opustil Pána, svojho Boha, že si nemal bázeň predo mnou, hovorí Pán, Jahve zástupov.
20. Veď od pradávna si zlámal svoje jarmo, roztrhal si svoje putá a povedal si: »Nebudem otročiť!« A na každom vyvýšenom kopci a pod každým zeleným stromom si sa rozvaľoval v smilstve.
21. Ja som ťa však zasadil sťa vinič šľachtený, ako samé pravé semä. Ako si sa mi zmenil! Vinič spotvorený, cudzí!
22. I keby si sa obmyl sodíkom a lúhom by si plytval, škvrnou bude tvoj zločin predo mnou, hovorí Pán, Jahve.
23. Ako len vravíš: »Nepošpinil som sa, za Bálom som sa nevláčil.« Hľaď na svoju púť v údolí, poznaj, čo si urobil, ty, ľahká ťava, čo strečkuje po ceste,
24. oslica divá, naučená na púšť, čo v roztúženosti chmáta vzduch; ktože jej chlipnosť ukojí? Kto ju hľadá, neunaví sa, nájde ju v jej mesiaci.