1. Pravdu máš ty, Pane, keď sa súdim s tebou, jednako chcem s tebou hovoriť o práve: Prečo sa darí ceste zločincov, v pokoji si žijú všetci odbojníci?
2. Zasadil si ich a zakorenili sa, rástli a priniesli ovocie; si blízky ich ústam, ale ďaleký ich srdcu.
3. Ty ma však, Pane, poznáš, vidíš ma, skúmaš, aké mám voči tebe srdce. Veď ich ako ovce na jatku a zasväť ich pre deň zabíjania!
4. Dokedy bude smútiť zem a vädnúť zeleň všetkých polí pre zlobu jej obyvateľov? Hynú zvieratá i vtáctvo, lebo vravia: „Nevidí našu budúcnosť.“
5. „Ak ustaneš, keď bežíš s pešiakmi, ako sa budeš pretekať s koňmi? Keď dôveruješ len bezpečnej krajine, čo budeš robiť v húštinách Jordánu?
6. Veď i tvoji bratia, dom tvojho otca, aj tí sa odvrátili od teba, aj oni kričia za tebou naplno; never im, keď hovoria k tebe láskavo.“
7. „Opustil som svoj dom, odvrhol svoje dedičstvo, vydal som miláčika, svoj ľud, do rúk jeho nepriateľov.
8. Moje dedičstvo je ku mne ako lev v lese: pozdvihlo proti mne svoj hlas, preto ho nenávidím.
9. Strakatý vták je pre mňa moje dedičstvo, dravce sú vôkol neho: Nože, zhromaždite všetku poľnú zver, poberte sa k pokrmu!
10. Mnohí pastieri mi spustošili vinohrad, pošliapali mi dedičstvo, obrátili moju nivu rozkošnú na znivočenú púšť.
11. Obrátili ju na púšť, smúti spustošená predo mnou; celá krajina je zničená, ale nik si to k srdcu neberie.“
12. Na všetky hole na pustatine prichádzajú lúpežníci. Lebo Pán má meč, ktorý požiera od jedného konca zeme po druhý; nijaké telo nemá pokoja.
13. Siali pšenicu, no žali tŕnie, namáhali sa bez výsledku, utŕžili hanbu so svojou úrodou pre Pánov blčiaci hnev.