1. Slovo, ktoré videl Izaiáš, syn Amosov, o Júdsku a Jeruzaleme.
2. Na konci dní bude upevnený vrch Pánovho domu na temene hôr a vyčnievať bude nad pahorky; i budú sa naň hrnúť všetky národy.
3. Prídu mnohé kmene a povedia: „Hor’ sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi.“ Lebo zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema.
4. Rozsudzovať bude medzi národmi a naprávať početné kmene, takže si z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju.
5. Hor’ sa, dom Jakubov, kráčajme vo svetle Pánovom!
6. Veru, zavrhol si svoj ľud, dom Jakubov, lebo žijú podľa príkladu susedov: majú veštcov ako Filištínci a s potomkami cudzincov sa spolčujú.
7. Jeho krajina je plná striebra a zlata a niet konca jeho pokladom. Jeho krajina je plná koní a niet konca jeho povozom.
8. Jeho krajina je preplnená modlami, klaňajú sa dielu svojich rúk, ktoré urobili ich prsty:
9. a kloní sa človek, korí sa každý. Nie, neodpusť im to!
10. Zájdi do skaly, schovaj sa do prachu od strachu pred Pánom a pred velebou jeho slávy.
11. Pyšné oči človeka sa sklopia a pokorí sa hrdosť ľudí; len Pán sám bude povýšený v ten deň.
12. Lebo deň Pána zástupov bude nad všetkým pyšným a vyvýšeným a nad všetkým hrdým; i bude to znížené.
13. Nad všetkými cédrami Libanonu, vysokými a hrdými, nad všetkými dubmi Bášanu,
14. nad všetkými vysokými horami, nad všetkými hrdými kopcami,
15. nad každou vysokou vežou, nad každým hradným múrom,
16. nad každou taršišskou loďou a nad každou pôvabnou krásou.
17. Pokorená bude pýcha človeka a znížená bude povýšenosť ľudí. Len Pán bude povýšený v ten deň,
18. modly však úplne zmiznú.
19. Vojdú do skalných jaskýň a do priekop zeme od strachu pred Pánom a pred velebou jeho slávy, až povstane podesiť zem.
20. V ten deň zahodí človek svojich strieborných bôžikov a svojich zlatých bôžikov - ktorých si urobil na poklonu - krtom a netopierom,
21. aby zaliezol do trhlín skál a do jaskýň brál od strachu pred Pánom a pred velebou jeho slávy, až povstane podesiť zem.
22. Upusťte teda od človeka, ktorého dych je v jeho nose. Za čože ho teda pokladať?