30. „Muž, ktorý je pánom krajiny, tvrdo s nami nakladal a pokladal nás za vyzvedačov v krajine.
31. Povedali sme mu: »My sme počestní ľudia, nie sme nijakí vyzvedači.
32. Sme dvanásti bratia, synovia nášho otca; jedného už niet a najmladší je pri našom otcovi v kanaánskej krajine.«
33. Ale muž, pán tej krajiny, nám povedal: »Podľa toho poznám, že ste počestní ľudia: Nechajte jedného z bratov tu u mňa! Potom si naberte pre svoju hladujúcu rodinu a choďte!
34. Musíte mi však priviesť svojho najmladšieho brata, aby som sa presvedčil, že nie ste vyzvedači, ale počestní ľudia. Vášho brata vám len potom vydám a vy sa budete voľne pohybovať v krajine.«“
35. A keď vysýpali vrecia, každý našiel vo svojom vreci svoje peniaze. Keď aj so svojím otcom videli peniaze, naľakali sa.
36. Tu im povedal ich otec Jakub: „Okrádate ma (o deti)! Niet Jozefa, Simeona niet a chcete odviesť aj Benjamína! Toto všetko sa na mňa valí!“
37. Vtedy Ruben povedal svojmu otcovi: „Oboch mojich synov môžeš zabiť, ak ti ho neprivediem späť. Spoľahni sa na mňa, ja ti ho dovediem!“
38. On však povedal: „Môj syn nepôjde s vami. Jeho brat je mŕtvy a on ostal sám. Ak by ho zastihlo nešťastie na ceste, po ktorej pôjdete, zármutkom by ste priviedli moje šediny do podsvetia.“