20. Ale svojho najmladšieho brata priveďte ku mne, aby sa dokázalo, že sú vaše reči pravdivé, a aby ste neprišli o život.“ Oni urobili, ako rozkázal,
21. a medzi sebou si vraveli: „Veru, previnili sme sa proti svojmu bratovi. Videli sme úzkosť jeho duše, keď nás úpenlivo prosil, ale my sme nepočúvali. Za to doľahlo na nás toto trápenie.“
22. A Ruben im vyčitoval takto: „Nevravel som vám: Nepreviňte sa proti chlapcovi!? No vy ste nechceli ani počuť. Hľa, teraz sa vyžaduje od nás jeho krv!“
23. Oni však nevedeli, že Jozef im rozumie, lebo (obyčajne) bol pri nich tlmočník.
24. I odvrátil sa od nich a plakal. Potom sa obrátil k nim a zhováral sa s nimi. Nato dal spomedzi nich chytiť Simeona a pred ich očami ho dal zviazať.
25. Potom Jozef rozkázal, aby im vrecia naplnili obilím, aby každému jeho peniaze vložili do jeho vreca a aby im dali aj potravy na cestu. Keď im takto pripravili,
26. oni naložili obilie na svoje osly a odišli odtiaľ.
27. Tu jeden z nich otvoril vrece, aby v nocľahárni nakŕmil svojho osla, a zbadal svoje peniaze. Boli tam na vrchu vo vreci.
28. I povedal svojim bratom: „Našli sa moje peniaze! Tu v mojom vreci!“ Tŕpli od údivu, s chvením hľadeli jeden na druhého a hovorili: „Prečo nám to Boh urobil?!“
29. Keď potom došli k svojmu otcovi v krajine Kanaán, rozprávali mu všetko, čo sa im prihodilo, a vraveli:
30. „Muž, ktorý je pánom krajiny, tvrdo s nami nakladal a pokladal nás za vyzvedačov v krajine.
31. Povedali sme mu: »My sme počestní ľudia, nie sme nijakí vyzvedači.
32. Sme dvanásti bratia, synovia nášho otca; jedného už niet a najmladší je pri našom otcovi v kanaánskej krajine.«
33. Ale muž, pán tej krajiny, nám povedal: »Podľa toho poznám, že ste počestní ľudia: Nechajte jedného z bratov tu u mňa! Potom si naberte pre svoju hladujúcu rodinu a choďte!