23. Počala a porodila syna, a vtedy povedala: „Pán odňal moju potupu!“
24. I nazvala ho Jozefom, hovoriac: „Pane, pridaj mi aj druhého syna!“
25. Keď Ráchel porodila Jozefa, Jakub povedal Labanovi: „Prepusť ma a ja pôjdem na svoje miesto a do svojej krajiny.
26. Daj mi moje ženy a deti, za ktoré som ti slúžil, aby som mohol odísť. Veď ty sám vieš, akú službu som ti preukázal!“
27. Laban mu odpovedal: „Kiežby som našiel milosť v tvojich očiach! Zistil som, že kvôli tebe ma Pán požehnával.“
28. Povedal mu tiež: „Urči si odmenu, ktorá ti patrí odo mňa, a ja ti ju dám.“
29. A on mu odvetil: „Ty sám vieš, ako som ti slúžil a čo sa stalo z tvojho stáda v mojich rukách.
30. Lebo málo bolo toho, čo si mal pred tým, ako som prišiel k tebe. Ale zveľadilo sa to. Pán ťa žehnal pri každom mojom kroku. Lenže, kedy sa postarám ja o svoju rodinu?“
31. A on sa opýtal: „Čo ti mám dať?“ Jakub odvetil: „Nemáš mi čo dávať! Ak pristaneš na túto vec, budem ďalej pásť a strážiť tvoje ovce:
32. Dnes obídem všetky tvoje stáda a oddelím v nich všetky bodkasté a strakaté zvieratá. A všetko, čo je čierne medzi ovcami a strakaté a bodkasté medzi kozami, to bude moja odmena.
33. A odzajtra bude moja spravodlivosť odpovedať za mňa tak, že keď prídeš pozrieť moju odmenu, všetko, čo medzi kozami nebude strakaté a bodkasté a čierne medzi ovcami, nech je, ako keby som to ukradol.“
34. Laban odvetil: „Dobre! Nech je tak, ako si hovoril!“