32. Dávid odpovedal Abigail: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, ktorý mi ťa dnes poslal v ústrety!
33. Nech je požehnaná tvoja múdrosť a nech si požehnaná ty, lebo si ma dnes zachránila, že som sa nepoškvrnil krvou a nezjednal som si právo vlastnou rukou.
34. Ako žije Pán, Boh Izraela, ktorý ma zdržal, že som ti neurobil krivdu: Keby si sa nebola poponáhľala a nebola by si mi prišla naproti, do ranného svitu by Nábalovi nebolo zostalo nič mužského rodu.“
35. Potom jej Dávid vzal z ruky, čo mu doniesla, a povedal jej: „Choď v pokoji domov. Vidíš, vyslyšal som tvoj hlas a mal som na teba ohľad.“
36. Abigail išla k Nábalovi a on usporiadal vo svojom dome hostinu, podobnú hostine kráľovskej. Nábalovo srdce bolo veselé a bol veľmi opitý, preto mu až do ranného svitu nepovedala nič.