31. Aramejský kráľ však prikázal veliteľom vozov, ktorých mal tridsaťdva: „Nebojujte ani s malým, ani s veľkým, ale iba so samým kráľom Izraela!“
32. Keď potom velitelia vozov zazreli Jozafata, povedali si: „To je iste kráľ Izraela!“ Obrátili sa a bojovali proti nemu. Ale Jozafat vykríkol
33. a keď velitelia vozov videli, že to nie je kráľ Izraela, obrátili sa preč od neho.
34. Ale akýsi muž nevdojak natiahol luk a zasiahol izraelského kráľa medzi spony panciera. On povedal svojmu kočišovi: „Obráť a vyvez ma z bojišťa, som ranený!“
35. Nakoľko sa však bitka v ten deň stupňovala, ostal kráľ stáť vo voze proti Aramejčanom. Večer zomrel; krv z rany tiekla dnu do voza.
36. Okolo západu slnka znelo táborom volanie: „Každý do svojho mesta, každý do svojej krajiny,
37. lebo kráľ zomrel!“ Prišli do Samárie a kráľa pochovali v Samárii.
38. Keď potom v samarijskom rybníku oplakovali voz, psy lízali jeho krv (a smilnice sa tam kúpali) podľa predpovede, ktorú vyslovil Pán.
39. Ostatok Achabových dejín, všetko, čo urobil, dom zo slonoviny, ktorý postavil, a všetky mestá, ktoré opevnil, je opísané v Knihe letopisov izraelských kráľov.
40. Tak sa Achab uložil k svojim otcom a namiesto neho sa stal kráľom jeho syn Ochoziáš.
41. Asov syn Jozafat začal kraľovať nad Júdom vo štvrtom roku izraelského kráľa Achaba.
42. Jozafat mal tridsaťpäť rokov, keď začal kraľovať, a dvadsaťpäť rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Azuba, dcéra Salaiho.
43. Kráčal celkom po ceste svojho otca Asu a neodklonil sa od nej, lebo robil, čo sa páči Pánovi.
44. Ale výšiny nezmizli, ľud ešte obetoval a pálil tymian na výšinách.
45. S izraelským kráľom nažíval Jozafat v pokoji.