11. Veď ak je slávne to, čo je pominuteľné, to, čo ostáva, je oveľa slávnejšie.
12. Keď teda máme takúto nádej, hovoríme celkom slobodne a otvorene,
13. a nie ako Mojžiš; on si dával na tvár závoj, aby synovia Izraela nevideli koniec toho pominuteľného.
14. Ale myseľ im otupela. Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho Kristus odstraňuje.
15. A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša.
16. Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne.
17. Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.
18. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.