11. Veď ak je slávne to, čo je pominuteľné, to, čo ostáva, je oveľa slávnejšie.
12. Keď teda máme takúto nádej, hovoríme celkom slobodne a otvorene,
13. a nie ako Mojžiš; on si dával na tvár závoj, aby synovia Izraela nevideli koniec toho pominuteľného.
14. Ale myseľ im otupela. Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho Kristus odstraňuje.
15. A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša.