7. A naša nádej, vzhľadom na vás, je pevná, veď vieme, že ako máte účasť na utrpeniach, tak budete mať aj na úteche.
8. Nechceme, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré sme podstúpili v Ázii. Doľahlo na nás nadmieru ťažko, nad našu silu, takže sa nám už nechcelo ani žiť.
9. Sami nad sebou sme už vyniesli rozsudok smrti, aby sme nedôverovali sebe, ale Bohu, ktorý kriesi mŕtvych.
10. On nás vyslobodil a vyslobodzuje z takej smrti. A v neho dúfame, že nás ešte vyslobodí,
11. ak nám budete aj vy pomáhať modlitbou za nás, aby za dar milosti, ktorý máme zásluhou mnohých, mnohí za nás vzdávali vďaky.
12. Lebo toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia, že sme žili na svete a zvlášť u vás v Božej jednoduchosti a úprimnosti; nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti.
13. Veď vám nepíšeme nič iné, iba to, čo čítate alebo aj poznáte. A dúfam, že až do konca pochopíte,
14. ako ste nás už do istej miery pochopili, že sme vašou slávou, ako aj vy našou v deň nášho Pána Ježiša.
15. V tejto dôvere som chcel ísť najprv k vám, aby ste mali aj druhú milosť,
16. a cez vás prejsť do Macedónska a zasa z Macedónska prísť k vám, aby ste ma odprevadili do Judey.
17. Keď som teda toto chcel, bol som vari ľahkomyseľný? Alebo keď sa pre niečo rozhodujem, rozhodujem sa podľa tela, žeby u mňa „áno“, „áno“ bolo aj „nie“, „nie“?