13. čakali by ste azda, kým dorastú? Mali by ste sa preto zdržiavať a nevydať sa? To nie, dcéry moje! Veď moja trpkosť je väčšia ako vaša, lebo Hospodinova ruka doľahla na mňa.
14. Potom sa znova hlasito rozplakali. Orpa pobozkala svokru a vrátila sa, ale Rút zostala s ňou.
15. Vtedy Noémi povedala: Pozri, tvoja švagriná sa vracia k svojmu ľudu a k svojim bohom. Vráť sa a choď za ňou!
16. Rút však povedala: Nenúť ma, aby som ťa opustila a odvrátila sa od teba. Kamkoľvek pôjdeš ty, ta pôjdem i ja, a kde budeš bývať ty, budem bývať i ja. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom.
17. Kde zomrieš ty, tam zomriem i ja a tam budem pochovaná! Nech ma Hospodin potresce, ako chce a nech ešte pridá, ak by ma od teba odlúčilo niečo iné než smrť.
18. Keď Noémi videla, že Rút je pevne rozhodnutá ísť s ňou, prestala na ňu naliehať.
19. Šli teda spolu, až prišli do Betlehema. Po príchode do Betlehema sa k nim zhŕklo celé mesto. Ženy sa spytovali: Je to Noémi?
20. Ona im odpovedala: Už ma nevolajte Noémi, volajte ma Mára, lebo Všemohúci mi pripravil veľa trpkostí.
21. Odišla som plná, ale Hospodin ma privádza späť prázdnu. Prečo by ste ma mali volať Noémi, keď sa Hospodin obrátil proti mne a Všemohúci dopustil na mňa nešťastie?
22. Tak sa Noémi vrátila z Moábskych polí so svojou nevestou, Moábčankou Rút. Do Betlehema prišli vtedy, keď sa začínala žatva jačmeňa.