1. Ľud, najmä ženy, začali hlasno volať o pomoc svojim židovským krajanom.
2. Niektorí sa sťažovali: Svojich synov a dcéry musíme dávať do zálohu, aby sme dostali obilie, najedli sa a mohli prežiť.
3. Iní hovorili: Svoje polia, vinice a domy dávame do zálohu, aby sme dostali obilie v tomto hlade.
4. Ďalší zase vraveli: Na zaplatenie dane kráľovi za svoje polia a vinice sme si museli požičať peniaze.
5. Veď my sme takí istí ľudia ako naši súkmeňovci, ich synovia sú takí istí ako naši synovia, a predsa musíme predávať vlastných synov a vlastné dcéry do otroctva — a niektoré z našich dcér sú už zotročené — sme však bezmocní. Naše polia a vinice patria iným.
6. Keď som počul ich volanie o pomoc a tieto slová, veľmi som sa nahneval.
7. Rozhodol som sa, že vezmem na zodpovednosť šľachticov a predákov a vytknem im: Vy úžerníčite na úkor svojich bratov. Zvolal som proti nim veľké zhromaždenie
8. a povedal som im: My sme podľa svojich možností vykúpili z otroctva svojich židovských bratov, ktorí boli predaní pohanom. Vy však sami predávate do otroctva svojich bratov a ich potom predávajú nám. Nato umĺkli a nenašli slova.
9. Ďalej som povedal: Nedobre robíte. Nechcete chodiť v bázni pred naším Bohom bez toho, aby nás pohania, naši nepriatelia, potupovali?
10. Veď i ja, moji bratia i moji sluhovia im požičiavame peniaze a obilie. Odpusťme im tento dlh!
11. Nuž vráťte im ešte dnes ich polia, vinice, olivy a domy, ako aj úrok z peňazí, obilia, muštu a oleja, čo ste im požičali.
12. Nato odvetili: Vrátime a nebudeme od nich nič požadovať. Urobíme, ako vravíš. Zavolal som kňazov, pred ktorými som ich zaviazal prísahou, že budú konať podľa tohto sľubu.