11. Ranu dcéry môjho ľuduliečia ľahkovážne.Hovoria: Pokoj, pokoj.Pokoja však niet.
12. Budú zahanbení,lebo sa dopúšťajú ohavnosti,vôbec sa totiž nehanbia,ani červenať sa nevedia.Preto padnú s tými,čo musia padnúť,padnú, až ich navštívim— znie výrok Hospodina.
13. Chcem oberať ich úrodu— znie výrok Hospodina —niet však hrozna na viniči,ani fíg na figovníku,ešte mu aj lístie uvädlo.Vydám ich tým, ktorí tadiaľ prechádzajú.
14. Prečo sedíme? Zhromaždime sa,poďme do opevnených miest,aby sme tam zahynuli!Veď Hospodin, náš Boh, nás zničía napojí nás jedovatou vodou,lebo sme sa prehrešili proti Hospodinovi.
15. Čakáme na pokoj — dobra však niet,na čas uzdravenia — je tu však zdesenie.
16. Od Dánu počuť fŕkanie koní,erdžanie jeho mocných tátošovotriasa celou zemou.Prídu a vyžerú celú krajinu,to, čoho je plná,mesto i jeho obyvateľov.
17. Pošlem proti vám hadov, vretenice,na ktoré neúčinkuje zaklínanie,a budú vás štípať— znie výrok Hospodina.
18. Zmocňuje sa ma neliečiteľný žiaľ,moje srdce je choré.
19. Dcéra môjho ľudu volá o pomocz ďalekej krajiny:Či nie je Hospodin na Sione?Či nie je na ňom jeho Kráľ?Prečo ma len popudzovali svojimi modlamia cudzími ničomnosťami?
20. Prešla žatva, pominulo leto,ale my nie sme zachránení!
21. Pre rany dcéry môjho ľudusom zronený,smútim, hrôza sa ma zmocňuje.
22. Či niet balzamu v Gileáde?Niet tam azda lekára?Prečo sa už nezacelírana dcéry môjho ľudu?