12. Hľa, títo prichádzajú zďaleka,tamtí od severu a západu a tí zasa z krajiny Siním.
13. Plesajte, nebesá, jasaj, zem,plesaním zaznejte, vrchy,lebo Hospodin potešil svoj ľud,zľutoval sa nad svojimi poníženými.
14. Sion však povedal: Hospodin ma opustil,Pán na mňa zabudol.
15. Či môže zabudnúť žena na svoje nemluvňaa nezľutovať sa nad synom svojho lona?Keby aj na neho zabudla,ja na teba nezabudnem.
16. Do dlaní som si ťa vyryl,tvoje hradby mám stále pred sebou.
17. Náhle došli tvoji staviteliaa tí, čo ťa búrali a pustošili, odišli od teba.
18. Poobzeraj sa dookola a hľaď:Všetci sa zhromaždili a prišli k tebe.Ako žijem — znie výrok Hospodina —všetkých si dáš na seba ako ozdobu,opášeš sa nimi ako nevesta.
19. Lebo tvoje zrúcaniny, rumoviská,tvoja spustošená krajinabude odteraz tesná pre obyvateľov,tí, čo ju ničili, sa vzdialia.
20. Znova a znova ti budú nahlas hovoriť synovia, o ktorých si prišla:Tesné mi je to miesto.Ustúp mi, aby som sa mohol usadiť.
21. Povieš si: Kto mi len týchto porodil?Bola som bezdetná a neplodná, zajatá a odvlečená.Ktože ich vychoval?Hľa, ja som zostala sama, kde boli títo?