6. Tvoja služobnica mala dvoch synov. Tí sa medzi sebou v poli pohádali a keďže nebolo nikoho, čo by ich od seba bol odtrhol, jeden z nich udrel toho druhého a zabil ho.
7. Tu vystúpila celá rodina proti tvojej služobnici s vyhrážkou: Vydaj bratovraha, nech ho zabijeme za život zavraždeného brata a zničíme i jeho dediča. Chcú uhasiť iskru, ktorá mi zostala, aby po mojom mužovi nezostalo na zemi meno ani potomstvo.
8. Kráľ tej žene povedal: Choď domov, ja tú vec vybavím.
9. Žena z Tekóy však odvetila kráľovi: Pán môj a kráľ môj! Nech tá vina padne na mňa a na moju rodinu. Nech však kráľ a jeho trón zostanú bez viny.
10. Kráľ vyhlásil: Ak by ti niekto niečo vyčítal, priveď ho ku mne a nebude ťa už obťažovať.
11. Ona dodala: Kráľ nech si, prosím, spomenie na Hospodina, svojho Boha, aby krvný pomstiteľ nepokračoval v skaze a nezničil môjho syna. Kráľ odpovedal: Akože žije Hospodin, tvojmu synovi sa neskriví ani vlások na hlave.
12. Žena pokračovala: Dovoľ svojej služobnici, aby smela niečo povedať svojmu pánovi, kráľovi. Ten povedal: Hovor!
13. Žena sa spýtala: Prečo zamýšľaš podobne proti Božiemu ľudu? Keď sa kráľ takto vyjadril, sám si priznáva vinu, že neumožnil návrat zapudeného.
14. Sme smrteľní. Sme ako voda vyliata na zem, ktorú nemožno zachytiť. Boh nechce život odňať, ale dôkladne zvažuje, či má vyhnanca zapudiť.