23. O dva roky sa u Absolóna strihali ovce v Baál-Chacóre pri Efrajime a pozval všetkých kráľových synov.
24. Absolón šiel za kráľom a povedal: U tvojho služobníka je práve strihačka oviec. Nech príde, prosím, kráľ so svojimi služobníkmi k tvojmu služobníkovi.
25. Kráľ však Absolónovi odvetil: Nie, syn môj. Nemusíme ísť všetci, aby sme ti neboli na ťarchu. Hoci Absolón naliehal, nechcel ísť, ale požehnal ho.
26. Absolón nato povedal: Keď nie, nech ide s nami môj brat Amnón. Kráľ sa spýtal: Prečo by mal ísť s tebou?
27. Absolón však natoľko naliehal, že s ním pustil Amnóna i všetkých kráľových synov.
28. Absolón prikázal svojim sluhom: Dávajte pozor! Keď bude mať Amnón dobrú náladu od vína, vtedy ho na môj povel napadnite a zabite. Nebojte sa! Príkaz máte odo mňa. Buďte smelí a udatní!
29. Absolónovi sluhovia urobili s Amnónom, ako im prikázal. Vtedy všetci kráľovi synovia vstali, vysadli na svoje mulice a utiekli.
30. Ešte boli na ceste, keď Dávid dostal správu: Absolón pobil všetkých kráľovských synov, nikto z nich neostal.
31. Nato kráľ vstal, roztrhol si šaty a ľahol si na zem. Všetci jeho služobníci stáli okolo neho s roztrhnutými šatmi.
32. Tu sa ozval Jónadab, syn Dávidovho brata Šimeu: Nech si môj pán nemyslí, že zabili všetkých mladých kráľovských synov. Zomrel iba Amnón. Absolón sa na to chystal odvtedy, ako mu Amnón zneuctil sestru Támar.
33. Nech sa teda kráľ, môj pán, netrápi predstavou, že zomreli všetci kráľovskí synovia. Zomrel iba Amnón.