14. Lebo všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia.
15. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče.
16. Tento Duch sám dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti.
17. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení.
18. Usudzujem totiž, že utrpenia terajšieho času sa nedajú ani porovnať s budúcou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť.
19. Lebo stvorenstvo túžobne očakáva zjavenie Božích synov.
20. Stvorenstvo nebolo totiž podrobené pominuteľnosti dobrovoľne, ale skrze toho, ktorý ho podrobil. Trvá však nádej,
21. že aj samo stvorenstvo bude oslobodené z otroctva skazy do slobody a slávy Božích detí.
22. Vieme totiž, že všetko stvorenstvo až podnes spoločne vzdychá a spoločne trpí pôrodné bolesti.
23. A nielen ono, ale aj my sami, ktorí máme Ducha ako prísľub Božích darov, aj my vnútri vzdycháme a očakávame synovstvo, vykúpenie svojho tela.
24. Lebo v nádeji sme boli spasení. Ale nádej, na ktorú možno pozerať, nie je nádejou. Veď či niekto dúfa v to, čo vidí?