11. Veď ak je slávne to, čo je pominuteľné, omnoho slávnejšie je to, čo zostáva.
12. Keď teda máme takúto nádej, vystupujeme s plnou otvorenosťou,
13. nie ako Mojžiš, ktorý si kládol na tvár závoj, aby synovia Izraela nezbadali koniec tej pominuteľnej žiary.
14. Ich myseľ však na tom otupela. Až do dnešného dňa totiž ostáva ten istý závoj pri čítaní Starej zmluvy, a nie je odhalený, pretože iba v Kristovi sa odstraňuje.