7. Ak už služba smrti, literami do kameňa vyrytá, bola taká slávna, že synovia izraelskí nemohli hľadieť do tváre Mojžišovej pre jas jeho tváre, ktorý bol pominuteľný,
8. akože by služba Ducha nebola omnoho slávnejšia?
9. A keď už služba odsúdenia bola slávna, o čo slávnejšia je služba ospravedlnenia?
10. Lebo aj to, čo bolo slávne, stráca slávu v porovnaní s touto prenesmiernou slávou.
11. Veď keď je slávne, čo sa pominie, omnoho slávnejšie je, čo zostáva.
12. Keď teda takúto nádej máme, počíname si celkom otvorene,
13. a nie ako Mojžiš, ktorý si položil závoj na tvár, aby synovia izraelskí nehľadeli na koniec toho, čo bolo pominuteľné.
14. Ale ich myseľ sa zatvrdila. Ten istý závoj ostáva totiž až do dnešného dňa pri čítaní starej zmluvy a neodkrýva sa, lebo ho odstraňuje (len) Kristus.
15. Až po dnes, kedykoľvek čítajú Mojžiša, leží im závoj na srdci.