11. Veď keď je slávne, čo sa pominie, omnoho slávnejšie je, čo zostáva.
12. Keď teda takúto nádej máme, počíname si celkom otvorene,
13. a nie ako Mojžiš, ktorý si položil závoj na tvár, aby synovia izraelskí nehľadeli na koniec toho, čo bolo pominuteľné.
14. Ale ich myseľ sa zatvrdila. Ten istý závoj ostáva totiž až do dnešného dňa pri čítaní starej zmluvy a neodkrýva sa, lebo ho odstraňuje (len) Kristus.
15. Až po dnes, kedykoľvek čítajú Mojžiša, leží im závoj na srdci.
16. Ale hneď, ako sa obráti k Pánovi, závoj padne.
17. Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda.
18. My všetci akoby v zrkadle vidíme s odkrytou tvárou slávu Pánovu, keď Duch Pánov premieňa nás v ten istý obraz zo slávy do slávy.